Posledná veľká novela EIA zákona (vykonaná prostredníctvom zákona č. 350/2024 Z.z.) predstavuje najvýznamnejšiu úpravu tohto zákona za posledné roky. MŽP SR ako gestor novely sľuboval zefektívnenie EIA procesov, ich prepojenie s konaniami podľa nového zákona o výstavbe a tým zefektívnenia procesu prípravy projektov, najmä nových zelených zdrojov alebo iných energetických riešení v rámci prestavby energetického mixu a jeho balansovania.

Príprava novely bola poznamenaná nevôľou odbornej verejnosti k zníženiu účasti v kvantitatívnom rozsahu, ako aj v jej kvalite. Ministerstvo zase argumentovalo niektorými prípadmi až šikanózneho zapojenia organizácií tretieho sektora do celého procesu posudzovania vplyvov, ako aj stavebného povoľovacieho konania a cieľom eliminácie zneužitia týchto procesných práv. V tomto článku sa snažíme poukázať na právny pohľad ECJ na obmedzenia práv občanov a tretieho sektora v procese posudzovania vplyvov plánovanej výstavby na životné prostredie, ako aj podmienky a hranice takéhoto obmedzenia.

Participatívne práva verejnosti - ECJ vykladá EIA smernice

Súdny dvor Európskej únie sa v jednom zo svojich najnovších rozhodnutí venoval výkladu smernice 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, zmenenú smernicou 2014/52/EÚ, známej tiež aj ako EIA smernica. Jej hlavným cieľom, okrem dôrazu na ochranu životného prostredia, je aj zahrnutie zohľadnenia životného prostredia do prípravy a udelenia súhlasu pre určité verejné a súkromné projekty.

V tomto ohľade je práve konzultácia s verejnosťou jednou zo základných charakteristík celého procesu EIA. Súdny dvor Európskej únie vo svojom augustovom rozhodnutí posudzoval prípad, v ktorom environmentálna organizácia napadla povoľovacie konanie pre výstavbu veterného parku v oblasti na severozápade Španielska, nakoľko zastávala ten názor, že k stanoviskám dotknutým orgánov počas konzultácií sa nemala možnosť vyjadriť verejnosť. Takéto konanie malo zakladať porušenie práva na konzultáciu a participáciu verejnosti stanovenom v článku 6 EIA smernice.

Celý povoľovací proces v zmysle EIA smernice by mal byť jednak transparentný a rovnako tak aj konzultovaný s verejnosťou do tej miery, aby orgán s rozhodovacou právomocou mal možnosť zohľadniť a posúdiť názory a pripomienky verejnosti v oblasti životného prostredia a jeho ochrany. V tejto súvislosti je dôležité poukázať na tú skutočnosť, že hoci EIA smernica garantuje verejnosti vyššie uvedené práva, jej znenie neupravuje povinnosť, či verejnosť musí mať možnosť reagovať na stanoviská dotknutých orgánov.

V prípade španielskeho veterného parku prebiehala konzultácia s dotknutými orgánmi na jednej strane a s verejnosťou na strane druhej súčasne, z dôvodu čoho sa verejnosť nemala možnosť vyjadriť k stanoviskám dotknutých orgánov (hoci samotná možnosť pripomienkovania a zaujatia stanoviska zo strany verejnosti k uvedenému projektu zostala zachovaná).

Z tohto dôvodu tak Súdny dvor Európskej únie riešil otázku, či je v súlade s EIA smernicou vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje viesť konzultácie s dotknutými orgánmi a verejnosťou súčasne, bez možnosti, aby sa verejnosť dodatočne vyjadrila k stanoviskám týchto orgánov, teda či odporuje EIA smernici právna úprava, ktorá verejnosti neumožňuje reagovať na stanoviská dotknutých orgánov, ak prebieha konzultácia s oboma stranami v rovnakom čase.

Hranice participácie verejnosti na povoľovacích procesoch spadajúcich pod EIA smernicu

Súdny dvor Európskej únie napokon vo svojom rozhodnutí C-461/24 rozhodol, že vnútroštátna právna úprava nie je v rozpore s EIA smernicou za predpokladu, ak v rámci postupu posudzovania vplyvov projektu, na ktorý sa vzťahuje EIA smernica, prebiehajú konzultácie s orgánmi, ktoré by mohli byť týmto projektom dotknuté z dôvodu ich osobitných právomocí v oblasti životného prostredia alebo na základe ich miestnej alebo regionálnej príslušnosti, súčasne s konzultáciami s dotknutou verejnosťou.

Zároveň Súdny dvor Európskej únie zdôraznil, že za predpokladu, že verejnosť je dostatočne informovaná a je jej umožnené vyjadriť sa k pripravovanému projektu, členské štáty Európskej únie nemajú povinnosť garantovať verejnosti právo vyjadriť sa aj k pripomienkam a stanoviskám dotknutých orgánov, ktoré ich predkladajú súbežne s verejnosťou.

Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie tak jasne stanovuje hranice participácie verejnosti na povoľovacích procesoch spadajúcich pod EIA smernicu, ktorá nie je neobmedzená. V praxi to znamená, že hoci verejnosť má právo byť zapojená do procesu a vyjadriť sa k príslušnému projektu, nemusí mať vždy možnosť reagovať na každé stanovisko, ktoré predložia dotknuté orgány.

Predmetné rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie tak len potvrdzuje, že aktuálne platný a účinný zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nie je v rozpore s EIA smernicou. Verejnosť na Slovensku nemá explicitne zakotvené právo vyjadriť sa aj k pripomienkam a stanoviskám dotknutých orgánov, ktoré ich predkladajú súbežne s verejnosťou, čo je však v zmysle uvedeného rozhodnutia C-461/24 v poriadku.

Posúdenie výkladu ECJ a slovenská právna úprava participatívnych práv

Napriek vyššie uvedeným skutočnostiam však netreba opomínať právo verejnosti na riadne a včasné poskytnutie informácií v súvislosti s EIA procesom, ako aj jej možnosť vyjadriť sa k príslušnému EIA procesu v dostatočnom časovom predstihu a spôsobom, ktorý umožňuje reálne ovplyvniť výsledok povoľovacieho konania. Samotná Smernica EIA, ako aj judikatúra Súdneho dvora Európskej únie zdôrazňujú, že konzultácie verejnosti nesmú byť len formálnym úkonom, ale musia mať skutočný význam pri rozhodovaní príslušného orgánu.

Z tohto pohľadu je teda povinnosť členských štátov zabezpečiť, aby verejnosť mala nielen teoretickú, ale aj praktickú možnosť oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia, posúdiť potenciálne vplyvy na životné prostredie a predložiť svoje stanoviská tak, aby tieto mohli byť príslušným orgánom zohľadnené. Rovnako dôležitá je aj povinnosť orgánov verejnej správy s týmito pripomienkami kvalifikovane pracovať a vo výslednom rozhodnutí sa s nimi riadne vysporiadať.

Rozhodnutie vo veci C-461/24 preto nemožno chápať ako oslabenie participatívnych práv verejnosti, ale skôr ako potvrdenie toho, že členským štátom je ponechaný určitý priestor pri nastavení procesných pravidiel konzultácií. Tento priestor však nesmie viesť k obmedzeniu základného práva verejnosti na informácie a participáciu, ktoré predstavujú jeden z pilierov ochrany životného prostredia a súčasne aj dôležitý nástroj prevencie pred prijímaním rozhodnutí s negatívnymi dôsledkami na životné prostredie.

Z praktického hľadiska to znamená, že aj keď slovenská právna úprava verejnosti neumožňuje reagovať na pripomienky dotknutých orgánov predložené počas súbežných konzultácií, proces EIA ostáva v súlade s právom Európskej únie, pokiaľ verejnosť dostane všetky informácie včas a má možnosť pripojiť vlastné pripomienky k samotnému projektu. Pre príslušné orgány to zároveň predstavuje záväzok zabezpečiť, aby zapojenie verejnosti nebolo len formálne, ale aby jej stanoviská a návrhy reálne prispievali k transparentnému, odôvodnenému a udržateľnému rozhodovaniu o projektoch s potenciálnym dopadom na životné prostredie.