(Ne)rovnoprávnosť rodičovstva

(Ne)rovnoprávnosť rodičovstva

Postavenie rodičov v očiach súdu

Nastavenie legislatívnej úpravy vo veci výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom, pôsobí po normatívnej stránke dostatočne vyvážene a spravodlivo. Zákon o rodine upravuje okruh vzťahov vznikajúcich v rámci rodiny, ktorý garantuje právo obom rodičom na starostlivosť a zachovanie styku so svojimi deťmi. Pri rozhodovaní o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletým deťom sa súdy v Slovenskej republike, na rozdiel od niektorých vyspelých krajín, prikláňajú k zvereniu dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov (matky) pred zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.

K úprave výkonu rodičovských práv a povinností najčastejšie dochádza pri rozvode manželstva alebo v prípade, že rodičia dieťaťa spolu nežijú, pričom jeden z nich alebo obaja majú záujem na ich úprave. Rozhodnutia súdov však nezriedka popierajú rovnoprávne postavenie rodičov ako účastníkov konania. Premietnutie tejto právnej úpravy teda v praxi často nezodpovedá cieľu, ktorý zákonodarca sledoval.


Slovenská realita

Podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je starostlivosť o deti a ich výchova právom rodičov a zároveň deti majú právo na rodičovskú výchovu i starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Takáto intervencia často predstavuje vážny zásah do práv a povinností tak detí, ako aj rodičov.

I keď sa textácia právnych predpisov môže zdať ideálna, vážnym problémom je nedostatok nástrojov a časovo náročná vymožiteľnosť povinností od rodiča, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do starostlivosti, a ktorý nerešpektuje právo druhého rodiča k dieťaťu. Zároveň sa vo väčšine prípadov stretávame so zvýhodňovaním jedného rodiča, a to matky, ktoré je nie vždy v záujme detí. Samozrejme je veľa prípadov, kedy matky bojujú za svoje deti právom a snažia sa ich chrániť. Mnohokrát sa však stáva, a tých prípadov je bohužiaľ stále viac, že sa dieťa stáva „zbraňou“ používanou na boj proti otcovi. Motivácie pritom bývajú rôzne. Niekedy je to len pocit vlastného víťazstva, inokedy majetkové zvýhodnenie pri vyporiadaní bezpodielového vlastníctva manželov, prípadne pomsta a mnohé iné. Zverenie detí do výlučnej osobnej starostlivosti matiek sa často viac-menej predpokladá. Otcom sa následne určí obmedzený (nezriedka víkendový) styk s dieťaťom a povinnosť platiť výživné. Z dostupných štatistických údajov pre územie Slovenskej republiky za kalendárny rok 2020 vyplýva, že až v 77,87% prípadov došlo k zvereniu detí do výlučnej osobnej starostlivosti matky. To je obrovský nepomer v porovnaní s 10,58% prípadov zverenia do výlučnej osobnej starostlivosti otca a 11,55% prípadov zverenia do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov.


Archaická interpretácia ženy a muža

Príčinu tohto stavu možno hľadať v stále pretrvávajúcom stereotypnom vnímaní rozdelenia úloh muža a ženy v spoločnosti, resp. ich funkcii ako otca a matky pri starostlivosti o deti a domácnosť. Z historického hľadiska je žena vnímaná v úlohe matky a opatrovateľky, starajúcej sa o rodinu, deti a domácnosť. Muž je vnímaný ako živiteľ, ktorý má povinnosť svoju rodinu zabezpečiť po materiálnej stránke. Aj vo väčšine slovenských rodín je zodpovednosť za starostlivosť o deti a domácnosť na pleciach matky, a to najmä v prvých rokoch života dieťaťa. V týchto intenciách je možné hľadať aj hlavnú príčinu nastavenia vzťahov a rozdelenia práv a povinností medzi rodičov zo strany súdov v porozvodovej starostlivosti o deti. Úloha matky je samozrejme v živote detí nepopierateľná a nesmierne dôležité, rovnako je však dôležitá je úloha otca a jeho vplyv na život detí.


(Ne)rovnoprávnosť v reálnom živote

Dobrým a vyváženým riešením môže byť striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov. Ideálne ak je dieťa v jednej domácnosti a rodičia sa v pravidelných intervaloch pri dieťati striedajú. Takáto starostlivosť je však nie vždy realizovateľná, a to najmä z dôvodu bydliska rodičov, prípadne ich nevôle na tomto spôsobe starostlivosti alebo neschopnosti vzájomne komunikovať. V prípadoch, kedy rodičia odmietajú model striedavej osobnej starostlivosti o deti (či už striedanie rodičov v jednej domácnosti dieťaťa alebo striedanie dieťaťa v dvoch domácnostiach rodičov), prípadne tento model nie je možné realizovať, častokrát každý z nich žiada o zverenie detí do svojej výlučnej osobnej starostlivosti. Hoci obaja majú zabezpečené podmienky na ich starostlivosť a výchovu, deti sú vo väčšine prípadov zverené matkám, a to napriek tomu, že otcovia dokážu túto starostlivosť zabezpečiť rovnako plnohodnotne.

V uvedenej súvislosti je potrebné poukázať na vysokú mieru rozvodovosti (ročne je na Slovensku rozvedených približne 11 000 manželstiev, sobášov je približne 23 000), ako aj odlúčenia rodičov, ktorí spolu istý čas tvorili tzv. kohabitujúci pár, prípadne spolu ani nikdy nežili, ako aj detí narodených bez určenia otcovstva.

Vo viac ako troch štvrtinách prípadov (vychádzame z vyššie uvedeného štatistického údaja, pričom podiel môže byť omnoho vyšší, pretože odlúčení rodičia, ako aj matky detí bez určenia otcovstva, úpravu starostlivosti súdom často nežiadajú) zostávajú deti v osobnej starostlivosti matiek a s otcom sa buď nestretávajú alebo majú upravený styk. Ten je v drvivej väčšine u otca upravený tak, že dieťa je s ním každý druhý víkend, prípadne niektoré dni v týždni, ak to bydlisko rodičov dovoľuje. Deti takto vidia ako jediný osobnostný vzor v podstate len matku, keďže s otcom trávia 4-6 dní v mesiaci. Nie je zároveň výnimočné, že matka z rôznych motívov a dôvodov popudzuje dieťa voči otcovi. Výsledkom je zavrhovanie druhého rodiča, teda otca. Dieťa následne odmieta úplne k otcovi chodiť a ich vzťah postupne zaniká. Otcovi v podstate zostane s dieťaťom vzťah len prostredníctvom bankového účtu, na ktorý posiela výživné.

Napriek tomu, že vnímanie prvoradej úlohy ženy ako matky a opatrovateľky, je stále veľmi silné, je podľa nášho názoru, a to najmä v kontexte so stúpajúcou rozvodovosťou a odlučovaním rodičov, potrebné venovať náležitú starostlivosť posudzovaniu záujmov dieťaťa v otázkach jeho zverenia do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Rodičia sú vždy dvaja, pričom vplyv každého z nich je iný, osobitý a výnimočný. Výrazný a často jediný vplyv žien, matiek, na výchovu detí, môže byť v budúcnosti škodlivý.

V konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností by mal súd dôkladne skúmať fungovanie a vzťahy v rodine. Mal by preto klásť osobitý dôraz na vzťah dieťaťa ku každému z rodičov, mieru starostlivosti každého z rodičov o dieťa a predovšetkým záujem dieťaťa. Dôležitú iniciatívu by mal v tomto smere vziať do rúk aj kolízny opatrovník, ako nestranný zástupca dieťaťa v konaniach o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností. Smutné v tejto súvislosti je, že kolízni opatrovníci sú v mnohých konaniach len „štatisti“, ktorí sa preberú z driemot na konci pojednávania a prednesú nejakú ošúchanú frázu. Súd by mal preto každý prípad posudzovať striktne individuálne a v prípade fungujúcich vzťahov rodičov a detí, by svojím rozhodnutím nemal tento model starostlivosti v porozvodovom usporiadaní narúšať. Ak sa obaja rodičia aktívne zapájajú do starostlivosti o svoje deti, rozvod manželstva, resp. rozchod partnerov, nemá byť dôvodom radikálneho prerušenia väzieb niektorého rodiča k deťom.


Ústava ochraňuje rodinu a záujmy maloletého dieťaťa

Základný rámec celej rodinnoprávnej úpravy je obsiahnutý v čl. 41 Ústavy Slovenskej republiky. Základnými piliermi úpravy rodinného práva na Slovensku sú ochrana manželstva, rodiny a rodičovstva. Rodičovstvo je spoločnosťou mimoriadne uznávaným poslaním ženy a muža. Spoločnosť uznáva, že pre všestranný a harmonický vývin dieťaťa je najvhodnejšie stabilné prostredie rodiny tvorenej otcom a matkou dieťaťa. Spoločnosť poskytuje rodičovstvu nielen svoju ochranu, ale aj potrebnú starostlivosť, najmä hmotnou podporou rodičov a pomocou pri výkone rodičovských práv a povinností. Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa. Skutočnosť či rodičia sú manželmi, alebo či spolu žijú alebo nežijú v spoločnej domácnosti, pritom nemá vplyv na výkon rodičovských práv a povinností. Podstatnou je fakt, že sú rodičmi..

Na záver by sme si dovolili citovať Európsky súd pre ľudské práva vo veci K. a T. proti Fínsku: „Byť spolu je pre rodiča a jeho dieťa podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva základným prvkom rodinného života a vnútroštátne opatrenia, ktoré im v tom zabraňujú, sú zásahom do práva chráneného čl. 8 Dohovoru. Na príslušných orgánoch spočíva pozitívny záväzok prijať opatrenia na uľahčenie obnovy rodiny, keďže vyhliadky na obnovu rodiny sa postupne znížia a napokon zaniknú, ak biologickým rodičom a deťom nie je dovolené stýkať sa, alebo iba ak zriedka, takže žiadne prirodzené puto medzi nimi nemá nádej vzniknúť.“


JUDr. Martina Lysinová, LL.M.
všetky blogové články
tohto autora